Otto Smik

.

Otto SMIK

…………….* 20.01.1922,Boržom, Georgia.

…………….† 28.11.1944, Zwolle, Holland.

The Early Years / Raná léta :

Otto was born on 20 January 1922 in Caucasus, a Georgian Spa town in Boržom near Tiflis [now known as Tbilisi, the Georgian capital]. His father was a Slovak, from Tisovec, Rimavska Sobota, who had been a soldier in the Austro-Hungarian army in the World War 1, and following his capture was sent to a POW camp in that region. As a POW he worked as a machinist in a factory and later in Tsar´s summer resort of Boržomi. Here he was under the supervision of a Russian officer named Davydov who had a daughter, a Russian Jewess, called Antonia. Following the signing of the Brest-Litevsk Peace treaty, Rudolf lost his POW status and was able to marry Antonia and settled in Boržomi where they had 3 sons, Otto was the middle son and the language used by the family was mainly Russian and Georgian but he also had a knowledge of Hungarian. In 1934, following the resumption of diplomatic relations between Czechoslovakia and Russia, Rudolf returned to Slovakia with his family, Initially, they lived with a relative at Hájniky, nr Sliač but later moved to a flat in Bratislava. Here Otto improved his Slovak but he still retained his Russian accent.

Otto sa narodil 20. januára 1922 na Kaukaze, v gruzínskom kúpeľnom mestečku Boržomi neďaleko Tiflisu [dnes Tbilisi, hlavné mesto Gruzínska]. Jeho otec bol Slovák, z Tisovca, ktorý bol vojakom rakúsko-uhorskej armády v prvejm svetovej vojne, kedy padol do zajatia a bol poslaný do zajateckého tábora v tomto regióne. Ako vojnový zajatec pracoval ako strojník v továrni a neskôr v cárskom letovisku v Boržomi. Tu bol pod dohľadom ruského dôstojníka židovského pôvodu Davydova, ktorý mal dcéru Antóniu. Po podpísaní Brest-litevskeho mieru, Rudolf stratil štatút vojnového zajatca a mohol sa s Antóniu zosobášiť. Spoločne sa usadili v Boržomi, kde sa im narodili 3 synovia, Otto bol ich prostredným synom. Rodina komunikovala po rusky ale aj gruzínsky, Otto však vedel aj maďarsky. V roku 1934, po obnovení diplomatických vzťahov medzi Československom a Ruskom, sa Rudolf s rodinou vrátil na Slovensko, najprv žili u príbuzných v obci Hájniky pri Sliači, neskôr sa však presťahovali do bytu v Bratislave. Tu si Otto zlepšil svoju slovenčinu, ale stále bolo trochu poznať jeho mäkký ruský akcent.

From childhood, Otto showed a interest in technology and how things worked. He also showed that he was intelligent and enterprising boy who was also diligent, ambitious and knew what he wanted. During this time he was also learning English whilst at the same time kindling his new found interest of aviation – firstly through the construction of flying model aircraft and then moving on to flying gliders. By the time he was 17, he had already achieved 22 hrs of glider flying. During 1937 to 1939 he attended a private business school in Bratislava and was later employed as a clerk in the head office of a power station in Bratislava.

Od detstva Otto preukazoval svoj záujem o techniku, zaujímalo ho ako veci fungujú. Bol inteligentný a podnikavý chlapec, ktorý bol tiež usilovný, ambiciózny a vedel, čo chce. V tomto období sa začal učiť anglicky, a v rovnakom čase prepadol svojej novej záľube letectvu – najprv konštrukcii lietajúcich modelov lietadiel, a neskôr lietaniu na klzákoch a vetroňoch. Do doby keď dosiahol vek 17 rokov, nalietal už 22 hodín na klzáku. Počas rokov 1937 – 1939 navštevoval súkromnú obchodnú školu v Bratislave a neskôr bol zamestnaný ako úradník na riaditeľstve Slovenských elektrární v Bratislave.

Shortly after Czechoslovakia was occupied by Hitler on 15 March 1939, the Germans declared Slovakia to be an independent state, even though it was controlled by a puppet government led by Jozef Tiso, who in turn was controlled by the wishes of Berlin. Despite many Slovak’s welcoming this new independence it was not welcoming news to some and this was the case in the Smik home.

Krátko okupácii Československa nemeckými vojskami 15. marca 1939, bol vyhlásený  samostatný Slovenský štát, riadený bábkovou vládou vedenou ThDr. Jozefom Tisom, pod vplyvom Berlína. Napriek tomu, že mnoho Slovákov privítalo novú nezávislosť, nie všetci Slováci boli naklonení tejto nezávislosti a tak tomu bolo aj v prípade Smikovcov.

To France / Do Francii:

Otto, now eighteen, made the decision to leave Slovakia and join the fight against Hitler. He left on 18 March 1940 and crossed the border into Hungary as he travelled to the French Consulate in Budapest. Before he reached Budapest he was arrested by the Hungarian authorities and sent to Toloncház prison.  After a short detention, he was released,  supplied with a false passport, and with twelve compatriots set of for Yugoslavia. With the assistance of local ‘people smugglers,’ they crossed the border over the Drave river near the town of Terezino Polje and travelled to Zagreb. Here they joined a larger group of Czechoslovak refugees and travelled via Belgrade, Nis and Sophie on their route to Thessalonika in Greece where they boarded a train to Istanbul, Turkey. From here they travelled by train to Beirut and boarded the ‘SS Mariette Pacha’ which took them to Marseille, their final destination after nearly three months of travel. On 3rd June, Otto enlisted in the Czechoslovak Army and was sent to a Czechoslovak replacement and training unit at Agde, he applied for Air Force service in Czechoslovak Air Force group.

Osemnásťročný Otto odišiel 18. marca 1940 a prekročil hranicu do Maďarska, s cieľom dostať sa na francúzsky konzulát v Budapešti. Ako dorazil v Budapešti bol zatknutý maďarskými orgánmi a poslaný do väzenia Toloncház. Po krátkom zadržaní bol prepustený, vybavený falošným pasom, a spoločne s dvanástimi krajanmi smeruje do Juhoslávie. S podporou miestnych ľudí – pašerákov, prekročili štátnu hranicu cez rieku Dráva neďaleko mesta Terezino Polje a docestovali do Záhrebu. Tu sa stali členmi väčšej skupiny československých utečencov a cestovali cez Belehrad, Niš a Skoplje na ich ceste do Solúne v Grécku, kde nastúpili na vlak do tureckého Istanbulu. Odtiaľ cestovali vlakom do Bejrútu, Kde nastúpil na loď “SS Mariette Pacha”, ktorá ich dopravila do Marseille, ktoré bolo ich cieľovou stanicou, po takmer troch mesiacoch cesty. Dňa 3. júna 1940, Otto narukoval do armády v Československej náhradnej a výcvikovej jednotke vo vojenskom tábore v Agde, a následne sa prihlásil k leteckej skupine.

His stay here was very short lived because of the rapidly changing situation in France due to the rapid advance of the German forces. Before they were even able to commence any training, Otto, and other Czechoslovaks, had to flee and travelled to a port near Vendres. Here, on 24 June 1940, they boarded the ‘SS Apapa’, an evacuation ship, which took them to Liverpool, England where they arrived on 7 July.

Jeho pobyt v Agde bol veľmi krátky, vzhľadom na rýchlo sa meniacu situáciu vo Francúzsku, zapríčinenú rýchlym postupom nemeckých síl. Predtým než mohol podstúpiť akýkoľvek letecký výcvik, musel Otto spolu s ostatnými Čechoslovákmi utiecť a dopraviť sa do prístavu Port-Vendres. Tu sa 24. júna 1940 nalodil na evakuačnú loď “SS Apapa”, ktorá ho 7. júla 1940 dopravila do Liverpoolu.

On 24 July Otto joined the RAF Volunteer Reserve [RAFVR] at its lowest rank of AC2.  For the next few months, he was based at the Czechoslovak Depot at RAF Cosford where his duty was that of a batman whilst at the same time trying to improve his English, participating in sports and taking an interest in English girls.

Dňa 24. júla Otto vstúpil do dobrovoľníckej zálohy RAF [RAF VR] v najnižšej hodnosti AC2. Počas niekoľkých najbližších mesiacov bol pridelený k Československému Depotu na základni RAF Cosford, kde slúžil ako dôstojnícky sluha. V tejto dobe sa snaží zlepšiť svoju angličtinu, aktívne sa zúčastňuje športových podujatí a samozrejme sa cieľom jeho záujmu stali aj anglické dievčatá.

Babbacombe June 1941.

On 7 March 1941 he was promoted to LAC and on 13 March he was initially posted to No 1 Reception Wing at RAF Babbacombe, nr Torquay as he pursued his aim of becoming a pilot. From here, on 28 June he moved to No 4 Initial Training Wing based at Paignton. Only a third of the course graduated from here and these were posted, in September 1941, for elementary pilot training at 3 Elementary Flying Training School where he learned to fly de Havilland Tiger Moths Mk II. On this course, his instructors rated him as above average in his flying abilities and Otto achieved the distinction of being the first amongst his fellow students to go on the first solo flight. After completing this course, on 29 November, Otto and three other Czechoslovak pilot trainees were transferred to 29 Elementary Flying Training School at Clyfe Pypard for further Tiger Moth training, before he was sent to Canada.

Dňa 7. marca 1941 bol povýšený do hodnosti LAC – Leading Aircraftsman [slobodník britského letectva] a 13. marca 1941 je prevelený k No 1 Reception Wing na základni RAF Babbacombe, neďaleko Torquay, čím postupne napĺňal svoj cieľ stať sa pilotom.  Odtiaľto smerovali jeho kroky 28. júna 1941 k No 4 Initial Training Wingu sídliaceho v neďalekom Paigntone. Len tretina kurzu v No 4 ITW úspešne ukončila kurz a títo pilotní žiaci boli poslaní v septembri 1941 k vykonaniu elementárneho pilotného výcviku v No 3 Elementary Flying Training School vo Watchfielde. Tu sa učili pilotovať lietadlá De Havilland Tiger Moth. V tomto kurze inštruktori hodnotili jeho pilotné schopnosti ako nadpriemerné a dosiahol poctu, že mohol absolvovať svoje prvé sólo ako prvý spomedzi svojich spolužiakov. Po dokončení tohto kurzu bol 29. novembra Otto a ďalší traja československí pilotní žiaci prevelený k No 29 Elementary Flying Training School v Clyfe Pypard, kde pokračoval vo výcviku na Tiger Mothoch pre odoslaním do Kanady.

To Canada / Do Kanady:

At the end of the year they sailed to Canada and arrived at 39 Service Flying Training School based at Swift Current, Saskatchewan to continue with this training.  In this period of the war, the Royal Air Force had moved its aircrew training to Canada as the skies were free from intruding enemy aircraft, operational RAF flights as well as having better weather. On 22 May 1942, he was promoted to Pilot Officer after he had completed the Service Flying Training course with a rating of ‘excellent pupil. On completion they moved on to 3 Personnel Reception Centre at Moncton, New Brunswick, awaiting embarkation back to Britain.

Koncom roku sa preplavil do Kanady a bol prijatý k No 39 Service Flying Training School pôsobiacej zo základne Swift Current v provincií Saskatchewan, kde pokračoval vo výcviku. V tomto období vojny Royal Air Force posielalo svoje posádky do Kanady, pretože tu ich výcvik neohrozovali útoky nepriateľských lietadiel, nenarúšala ho operačná činnosť perutí RAF a v neposlednom rade aj pre prijateľnejšie poveternostné podmienky než vo Veľkej Británii. Po ukončení pokračovacieho pilotného výcviku, kde bol hodnotený ako „vynikajúci a nadpriemerný žiak“, bol 22. mája 1942 Otto Smik povýšený do najnižšej dôstojníckej hodnosti Pilot Officer. Po dokončení výcviku v Kanade bol dočasne prevelený k No 3 Personnel Reception Centre v Monctone v provincií New Brunswick, kde vyčkával nalodenie na loď smerujúcu späť do Európy.

Return to England / Návrat do Anglie:

In July he sailed back to Britain, undertook further training at 5 Advanced Flying Unit at Ternhill and was then posted, for final training,  to 61 Operational Training Unit. He was promoted to the rank of Pilot Officer on 25 November. Finally, on 5 January 1943, he was posted as an operational fighter pilot to 312 Czechoslovak Sqn. who were based at Churchstanton but 7 days later transferred to 310 Czechoslovak Sqn.

V júli 1942 odplával späť do Británie, kde pokračoval vo výcviku v rámci No 5 (P) Advanced Flying Unit v Ternhille. Následne podstúpil operačný výcvik v No 61 Operational Training Unit v Rednale. Nakoniec bol, 5. januára 1943 pridelený ako operačný stíhací pilot k 312. československej peruti, ktorá pôsobila z letiska Churchstanton, ale o 7 dní neskôr bol P/O Smik opäť prevelený k 310 československej peruti.

To 122 Sqn / Do 122. perutě:

However this posting was short lived as he requested to be transferred to a British Squadron as he was again experiencing resentment from his fellow Czech pilots. The basis of this resentment was that many of these pilots had served in the Czechoslovak Air Force and had seen combat in Poland, France and Britain but they still retained the rank of Sergeant and here this 20-year-old upstart – Otto Smik, with no combat experience – joins the Squadron as an Officer. His next posting was on 15 January to 131 [County of Kent] Sqn. who were stationed at Castletown in Scotland for rest and recuperation and therefore out of the combat zone. This posting lasted for 6 weeks and in March 1943, Otto was posted to 122 [Bombay] Sqn. who were stationed at Hornchurch, Essex and whose role was to provide fighter escort, flying Supermarine Spitfire F.IXc, on bombing raids to France, Belgium and Holland.

Takisto aj tento posting bol krátkodobý, pretože Smik požiadal o prevelenie k britskej peruti, z dôvodu nevraživého prijatia kolegami z 310. perute. Dôvodom tohto rozhorčenia príslušníkov 310. perute, bola Smikova dôstojnícka hodnosť. Mnohí z týchto pilotov slúžili už v predvojnovom československom letectve, bojovali už od poľskej alebo francúzskej kampane a následne vo Veľkej Británii a stále pôsobili v poddôstojníckych hodnostiach. A v tejto situácii prišiel k peruti dvadsaťročný mladíček „prišelec“ bez bojových skúseností s dôstojníckou hodnosťou. 15. januára bol odoslaný k 131. [County of Kent] peruti, ktorá v tom čase pôsobila v škótskom Castletowne na operačnom odpočinku, mimo bojovej zóny. Toto zaradenie Otta Smika trvalo šesť týždňov a v marci 1943 bol prevelený k 122. [Bombay] peruti operujúcej zo základne RAF Hornchurch v Essexe, ktorej úlohou boli doprovody bombardérov nad Francúzskom, Belgickom a Holandskom na lietadlách Supermarine Spitfire F Mk.IXc.

Combat Success / bojového úspěchu:

Canada, 1941.

A few days later, on 13 March, he achieved his first ‘probable’ when he was in combat with a Me109, nr Lumbres, France. When 122 Sqn. was sent to Eastchurch for a rest, on 18 May, Otto remained at Hornchurch, and joined 222 [Natal] Sqd who had been transferred there on 29 April. With this Squadron, flying Spitfires LF IXc’s, he achieved most of his airborne success the first, 15 July, is a confirmed ‘kill’ of an FW190 on a sortie near Le Crotoy, France. This was the first of the ten kills he achieved. He also achieved a reputation of being a talented and aggressive pilot who would take every opportunity to attack the enemy. His success during this period resulted in him being awarded, in November 1943, the DFC.  He was the most success Czechoslovak fighter pilot of that year – a status he was to retain for 1944 as well.

O niekoľko dní neskôr 13. marca dosiahol svoj prvý „pravdepodobný“ zostrel počas boja s Messerschmittmi Me – 109 nad Francúzskom neďaleko mesta Lumbres. Keď bola 122. peruť 18. mája poslaná do Eastchurch na operačný odpočinok, Otto už niekoľko dní pôsobil v Hornchurchi kde sa pripojil k 222. [Natal] peruti, ktorá sem bola premiestnená 29. apríla 1944. S touto peruťou operujúcou na Spitfiroch LF Mk IXc, dosiahol väčšinu svojich vzdušných víťazstiev. Prvým z nich bol potvrdený zostrel Fw – 190 z 15. júla 1943 z operačného letu neďaleko francúzskeho Le Crotoy. Toto bol jeho prvý zostrel z desiatich, ktoré dosiahol. Získal si povesť talentovaného a agresívneho stíhača, ktorý využil každú príležitosť zaútočiť na nepriateľa. Toto úspešné obdobie bolo zavŕšené v novembri 1943 kedy obdržal Záslužný letecký kríž – DFC. Stal sa najúspešnejším československým stíhačom roku 1943 a tento titul si udržal taktiež v nasledujúcom roku.

DFC award.

Following the completion of his tour of duty, he was sent on 1 November to the Central Gunnery School at Sutton Bridge on a instructors course. He completed the course on 12 December and was posted as an instructor to 13 Armament Practise Camp, at Llanbedr, where he remained until 15 March 1944.

Po dokončení operačného turnusu bol poslaný 1. novembra 1943 do inštruktorského kurzu v rámci Central Gunnery School v Sutton Bridge. Tento kurz ukončil 12. decembra a bol prevelený k No 13 Armament Practise Camp v Llanbedr, kde pôsobil ako inštruktor do 15. marca 1944.

He started his 2nd Tour of Duty on that date and, due to the shortage of Czechoslovak pilots, was posted back to 310 Sqn. His ignominious first posting to that squadron was now in the past as he was now returning as a successful, combat experienced and decorated pilot and many of Sergeants who had been the core of the original problem where now officers themselves. Initially, he did fighter-bomber training at Southend between 28 March to 3 April and later, flying Spitfire LF IXc’s from Appledram airfield the Squadron participated in Operation Overlord – otherwise known as D-Day. During this operation, Otto shot down 2 Luftwaffe FW190’s with another shared with F/O František Vindiš also of 310 Sqn.

Od tohto dňa načal svoj druhý operačný turnus, keď bol vzhľadom na nedostatok československých pilotov opätovne prevelený späť k 310 peruti. Jeho ponižujúce prvé prijatie k tejto peruti bolo minulosťou, pretože sa vrátil ako úspešný, skúsený a vyznamenaný bojový pilot a veľa poddôstojníkov, ktorí boli zdrojom minulých problémov, boli už dôstojníkmi. Krátko po príchode k peruti absolvoval medzi 28. marcom a 3. aprílom bombardovací kurz v Southende a neskôr pilotujúc Spitfiry LF Mk. IXc z letiska Appledram sa s peruťou zúčastnil operácie „Overlord“ – inak známej ako D-Day. Počas tejto operácie Otto zostrelil dva Fw-190 nemeckej Luftwaffe a ďalší v spolupráci s F/O Františkom Vindišom tiež z 310. perute.

The offensive role of the squadron now had to change to that of defensive as the Germans had started their V1 offensive against London and many of the fighter squadrons were involved in trying to shoot down this new menace. This new unmanned threat required new tactics and Otto successfully adapted to the required skill and on 8 July, in a single sortie, he successfully destroyed 3 within 32 minutes. This was to be his last success against enemy aircraft.

Ofenzívna úloha perute sa musela zmeniť na defenzívnu, keď Nemci odštartovali svoju vzdušnú ofenzívu pomocou rakiet V1 proti Londýnu a mnohé perute boli zapojené do boja proti tejto novej hrozbe. Táto nová bezpilotná hrozba vyžadovala novú taktiku a Otto úspešne adaptoval získané zručnosti. 8.júla počas jediného letu zničil 3 V1 počas tridsiatich dvoch minút. Tieto tri zostrely rakiet V1 sa stali aj jeho poslednými vzdušnými víťazstvami proti nepriateľským lietadlám.

Date	Time	Spitfire	Sqd	Action
13/03/43	14:00	MT-A, BS283	122	1 Bf 109 probable, nr Lumbres, France
15/07/43	16:55	ZD-X, BS147	222	1 Fw 190 destroyed, nr Crecy-en-Ponthieu
27/08/43		ZD-E, MH430	222	1 Fw190 destroyed, between 18:00 and 20:10 nr St Omer
04/09/43	18:29	ZD-K, MH423	222	1 Bf 109 damaged, nr Boulogne
04/09/43	18:30	ZD-K, MH423	222	1 Bf 109 destroyed, between Mardyck and Dunkerque
08/09/43	18:15	ZD-F,MH390	222	1 Bf 109 shared, SW of Boulogne, shared with F/Lt Henry J. Lardner-Burke DFC
24/09/43		ZD-K, MH423	222	1 Fw 190 damaged, between 10:15 and 11:55, NW of Amiens, France
27/09/43	10:50	ZD-K, MH423	222	1 Fw 190 destroyed, nr Bernay, Sth. Rouen, France
27/09/43	10:50	ZD-K, MH423	222	1 Fw 190 destroyed, nr Bernay, Sth. Rouen, France
27/09/43	10:50	ZD-K, MH423	222	1 Fw 190 damaged, nr Beauvais, France
27/09/43	10:50	ZD-K, MH423	222	1 Fw 190 destroyed, nr Beauvais, France
27/09/43	17:25	ZD-K, MH423	222	1 Bf 109f destroyed, nr Bernay, Sth. Rouen, France
08/06/44	13:40	NN-N, MJ291	310	1 Fw 190 destroyed, Sth of Lisieux, France
17/06/44	19:10	NN-N, MJ291	310	1 Fw 190 destroyed, nr Caen, France
08/07/44	21:28	NN-?, EN527	310	1 V1 destroyed, nr Ashford, Kent
08/07/44	21:45	NN-?, EN527	310	1 V1 destroyed, nr Battle, Sussex
08/07/44	22:00	NN-?, EN527	310	1 V1 destroyed, nr Tenterden, Kent

On 11 July 1944, he was promoted to the rank of Flt/Lt and posted to 312 Sqd as Flight Commander of ‘B’ flight. As in his previous posting to this squadron, his arrival was not welcomed by some of the older Czechoslovak pilots already at the squadron as they felt that they should have received that command. However, this dissent was soon quashed as Otto’s senior officers fully recognised his outstanding credentials and abilities.  Flying Spitfire HF IX’s the squadrons activity was mainly to provide fighter escort for RAF and USAAF heavy bombers attacking naval and land targets in Holland. As there was now only limited Luftwaffe opposition, the Squadron was attacking land targets and tried to concentrate on railway engines. Otto never missed an opportunity to attack a target and rarely returned to base fully armed. An outstanding example of this was in August 1944 when Otto was leading a flight of 4 Spitfires to attack the airfield at Steenwijk, Holland. On arrival they found no aircraft to attack, and so Otto lead his flight to the railway yard at Raalte which they had passed this on the way to the airfield and Otto had noticed three trains standing there. They attacked the trains, the middle train being a transporter for some 15 to 20 tanks. After repeated attacks, the transporter caught fire which resulted in the tanks being destroyed in the ensuing explosions. The smoke from this carnage rose to 2000 mtrs and was visible for 100 km.

Dňa 11. júla 1944 povýšený do hodnosti Flight Lieutenant a prevelený k 312 peruti, kde sa stal veliteľom letky B. Ako pri jeho predchádzajúcom príchode k tejto peruti, nebol jeho príchod vítaný skupinou starších československých pilotov, príslušníkov perute, ktorí mali pocit, že by mohli prevziať velenie nad letkou B. Avšak tento nesúhlas bol hneď umlčaný, pretože Ottovi nadriadení uznávali jeho mimoriadne referencie a schopnosti. Operujúc na Spitfiroch HF Mk. IX, poskytovala peruť stíhací doprovod ťažkým bombardérom RAF a USAAF, útočiacim na námorné a pozemné ciele v Holandsku. Vzhľadom na nízku aktivitu Luftwaffe v tomto období, peruť podnikala útoky na pozemné ciele so zameraním na železničnú dopravu. Otto si nikdy nenechal ujsť príležitosť zaútočiť na cieľ a len výnimočne sa vracal na letisko s plnými zásobníkmi. Výborným príkladom jeho bojového ducha, je akcia z augusta 1944, kedy Otto viedol štvoricu Spitfirov k útoku na letisko Steenwijk v Holandsku, avšak tam nespozorovali žiadne ciele – lietadlá, na ktoré by zaútočili. A tak Otto viedol štvoricu k železničnej stanici v Raalte, ktorú míňali počas letu k letisku, na ktorej si všimol tri stojace železničné súpravy. Následne na ne zaútočili, prostredný vlak prepravoval 15 – 20 cisterien s pohonnými látkami, po opakovaných útokoch nákladnú súpravu zachvátili plamene, ktorá bola nakoniec zničená nasledovnou explóziou. Dym z tohto „masakru“ siahal do výšky 2000 metrov a bol viditeľný až z vzdialenosti sto kilometrov.

Escape / Útek :

So far luck had been with Otto, but on 3 September flying Spitfire DU-N [ML296] whilst  returning from escort duty on an uneventful bombing raid, [Ramrod 1258], on the Soesterberg airfield, he led his flight of 4 aircraft to the airfield at Gilze Rijen. Here he saw an appealing target – some 30 Ju 188 on the ground and despite intense and accurate flak from the airfield’s defence’s, Otto led his flight into the attack. He managed to set fire to 2 of the aircraft before his own aircraft was badly hit, he was unable to parachute to safety but managed a ‘belly landing’ close to the village of Prinsenbeek, near Breda,  which was still in German-held territory.

Ottovi doteraz šťastena priala, ale 3. septembra pilotoval Spitfire DU-N [ML296] počas návratu z rutinného doprovodu bombardérov [Ramrod 1258] na letisko Soesterberg, kedy zaviedol roj štyroch lietadiel nad letisko v Gilze Rijen. Tu uvidel veľmi atraktívny cieľ – asi 30 Ju-188 na letiskovej ploche a napriek intenzívnej a presnej streľbe flaku, viedol svoj roj k útoku. Podarilo sa mu zapáliť dve lietadlá, predtým ako bolo jeho lietadlo ťažko zasiahnuté. Na svoju záchranu nemohol použiť padák a preto zvolil núdzové pristátie „na brucho“ neďaleko dediny Prinsenbeek pri meste Breda, ktorá bola stále na Nemcami okupovanom území.

With the assistance of some villagers who hid him and then passed him to the Dutch resistance, Otto was able to avoid capture by the Germans. He was hidden initially at Prinsenbeek, then Breda  and finally at Ginneken on 23 October, where he joined other RAF and USAAF evaders, before they had an eventful journey through the German lines, involving coming under German machine gun fire as they tried to cross a minefield to reach the American front line on 26 October.

Za pomoci miestnych obyvateľov, ktorí ho ukryli a umožnili mu dostať sa k príslušníkom holandského hnutia odporu, sa Ottovi podarilo vyhnúťzajatiu Nemcami. Skrýval sa v Prinsenbeeku, potom v Brede a nakoniec v Ginneken kde sa 23 októbra pripojil k ďalším príslušníkom RAF a USAAF na úteku, predtým ako absolvovali 26. októbra napínavú púť cez nemecké línie, pod paľbou nemeckých guľometov pokúšajúc sa cez mínové pole dosiahnuť americké línie.

In November he was promoted to the rank of Squadron Leader and given command of 127 Sqd. who were based at Grimbergen, about 15km North of Brussels. They were equipped with LF IXe and LF XVIe Spitfires with their operational role designated as ground support for the advancing British forces in Holland.

V novembri 1944 bol povýšený do hodnosti Squadron Leader a prevzal velenie nad 127. peruťou, ktorá pôsobila v Grimbergene, asi 15 kilometrov severne od Bruselu. Peruť bola vyzbrojená Spitfirmi LF Mk. IX E a LF Mk. XVI E, vzhľadom na jej operačné zameranie – podporu pre postupujúce britské jednotky v Holandsku.

Fateful Flight / Osudový let :

On 28 November, towards the end of an uneventful reconnaissance patrol in the area of Arnhem, Hengelo and Zwolle, they were approaching the marshalling yard at Zwolle at a few minutes past 11 am. The yard was known to be very well defended, but Otto, as always reluctant to return to base fully armed, decided to attack. There was an instant response from the Germans who put up a wall of flak with 2 Spitfires, one being Otto flying RR227, being hit. Out of control, he crashed on a farm at Blooksteed, in the district of Ittersum, near Zwolle and was killed. The 2nd Spitfire, RR229, was flown by F/O Henri L.J.M. Taymans, a Belgium, also crashed into a dyke by the railway embankment near Kampen, Zwolle and was buried due to the force of the impact and remained undiscovered.

Dňa 28. novembra, ku koncu rutinnej prieskumnej patroly v oblasti Arnhem, Hengelo a Zwolle, niekoľko minút po 11:00 sa priblížili Spitfiry 127. perute k zoraďovaciej stanici v Zwolle. Táto železničná stanica, bola známa svojou dobrou obranou, ale Otto ako vždy neochotný vrátiť sa na základňu s plnými zásobníkmi, sa rozhodol zaútočiť.  Nemci okamžite reagovali na dva útočiace Spitfiry hradbou striel flaku, z ktorých jeden RR227 pilotovaný Ottom, zasiahli. Ottov so svojim Spitfirom havaroval na farme Blooksteed v obci Ittersum pri Zwolle a zahynul. Druhý útočiaci Spitfire, RR229, pilotovaný Belgičanom F/O Henri L. J. M. Taymansom, narazil do vodnej priekopy vedľa železničného násypu na trati Kampen – Zwolle, kde zostal pochovaný v dôsledku silného nárazu a jeho telo nebolo objavené.

Otto, whose body carried no identification, was buried at Kranenburg as a ‘unknown Englishman’. After the liberation, an error by the officer investigating the crash resulted in Otto being incorrectly identified as that of Taysman. After the war, Taysmans fiancé arrange for the body to interred in the family vault in Brussels.

Otto, ktorého telo nenieslo žiadne označenie, bol pochovaný v Kranenburgu ako „Neznámy Angličan“. Po oslobodení, chybou vyšetrovateľa havárie bol Otto nesprávne identifikovaný ako Taymans. Po vojne Taymansova snúbenica zariadila uloženie jeho pozostatkov do rodinnej hrobky v Bruseli.

Discovery / Objev :

Only on 12 May 1965, when, workmen were excavating the dyke at Kampen, uncovered the remains of a Spitfire which was recovered and the body was identified to be that of Henri Taymans. With the mistaken identity discovered, Smik’s remains were then re-interred to the Adegem Canadian War Cemetery, near Ghent, Belgium.

Až 12. mája 1965, keď robotníci prehlbovali priekopu v Kampene, odkryli pozostatky Spitfira a vytiahli ho, bolo telo pilota identifikované ako telo Henriho Taymansa. Po objave mylne určených totožností, bolo Smikove ostatky pochované na Kanadskom vojnovom cintoríne v belgickom Adegem neďaleko Gentu.

Finally, at the request of the Slovak authorities, Smik’s remains were exhumed from Adegem and re-interred, on 12 September 1994, at the Slávičie údolie cemetery at Bratislava, Slovakia. On  19 July 1995, Smik was promoted, in memoriam, to the rank of Major General in the Slovak Air Force.

Nakoniec, boli na žiadosť slovenských orgánov Smikove pozostatky exhumované v Adegeme a 12. septembra 1994 pochované na cintoríne v Slávičom Údolí v Bratislave. Neskôr 19. júla 1994 bol Otto Smik povýšený in memoriam do hodnosti Generál majora Slovenského letectva.

Remembered / Pamětní místa:

On 28 August 2002, the 1st Airbase at Sliač, near Sliač region of Slovakia, itself a site of significant historical interest in WW2, was renamed on 1 July 2009, following reorganisation, in honour of General Otto Smik to Combined Wing of General Otto Smik, Sliac.

Dňa 28. augusta 2002 bola Letecká základňa Sliač pomenovaná na počesť generála Otta Smika. Po reorganizácii jednotky nesie od  1. júla 2009 názov Zmiešane Krídlo Generála Otta Smika, Sliač.

In 2006 the Headquarters of the Slovak Air Force, in Zvolen, where presented with a replica of Smik’s DFC by the British Ambassador.

V roku 2006 daroval britský veľvyslanec na veliteľstve Slovenských vzdušných síl vo Zvolene repliku Smikovho DFC.

In the Černý Most District of Prague 9, a street is named in his honour.

V Černý Most časti Praha 9, ulice je menovaný v jeho cti.

He is also still remembered in Holland with a plaque being unveiled, in March 1992, at the farm at Blooksteed, in the district of Ittersum, where he crashed.

Ani v Holandsku nebolo jeho meno zabudnuté, na mieste Smikovej havárie na farme v Blooksteede, v Ittersum bola odhalená pamätná tabuľa

A road in Zwolle, Holland was also renamed Otto Smikstraat.

Takisto aj ulica v Zwolle, Holandsko bola pomenovaná po Ottovi Smikovi – Otto Smikstraat.

On 26 October 2010 a commemorative bust of Otto Smik was unveiled at Combined Wing of General Otto Smik, airbase at Sliač. Information in Slovak here

Dňa 26. októbra 2010 bola slávnostne odhalená pamätná busta Gen. Otta Smika na základni Kombinovaného krídla Generála Otta Smika v Sliači. Informaci tu

In November 2017, his name, along with the names of some 2500 other Czechoslovak men and women who had served in the RAF during WW2, was unveiled at the Winged Lion Monument at Klárov, Prague.

V listopadu 2017 bylo jeho jméno připomenuto mezi dalšími 2500 československými muži a ženami, kteží sloužili v průběhu druhé světové války v RAF, na pomníku okřídleného lva na pražském Klárově.

Smik had flown 371.49 hrs of operational flying involving 263 sorties. He achieved, in the air, the destruction of 8 enemy aircraft, with a further 2 which were shared, 2 probable, 4 damaged and 3 V1 rockets. This level of airborne success has him ranked as being the 5th highest scoring Czechoslovak pilot of World War 2. It must be remembered, however, that this success was achieved when combat opportunity with the Luftwaffe was not plentiful. In addition to his airborne success, he had considerable success on the ground with the destruction of 2 aircraft, 2 tanks, 6 train engines and 22 military vehicles – an outstanding achievement for any fighter pilot.

S/Ldr Otto Smik, DFC odlietal 371,49 operačných hodín počas 263 operačných letov. Dosiahol 8 vzdušných víťazstiev samostatne a ďalšie dva v spolupráci, 2 pravdepodobné, 4 poškodené a 3 rakety V1. Tento počet vzdušných víťazstiev ho zaraďuje na celkovo 5. miesto medzi československými letcami počas 2. svetovej vojny. Musíme si však uvedomiť, že tieto úspechy boli dosiahnuté v období, keď súboje so stíhačmi Luftwaffe už neboli tak časté. Okrem jeho úspechov vo vzduchu, dosiahol aj výrazné úspechy aj pri ničení pozemných cieľov, kde zničil: 2 lietadlá, 2 tanky, 6 lokomotív a 22 vojenských vozidiel – jednoznačne vynikajúci výsledok pre ktoréhokoľvek stíhača.

Medals :
Medaile :

He was awarded the following medals:

On získal tieto medaily:

Medals:
Vyznamenání:

Czechoslovakia / Československo :

3 Československý válečný kříž 1939 [Czechoslovak War Cross] – 01/09/43

3 Československý válečný kříž 1939 [Czechoslovak War Cross] – 25/09/43

3 Československý válečný kříž 1939 [Czechoslovak War Cross] – 25/09/43

3 Československý válečný kříž 1939 [Czechoslovak War Cross] – 20/01/44

Za chrabrost [Gallantry facing the enemy medal] – 26/06/44

Pamětní medaile československé armadý v zahraničí F a VB [Memorial Medal of Czechoslovak Foreign Army with France and Great Britain Bars]

British / Velká Britanie :

Distinguished Flying Cross – 20/100/43 **

1939–1945 Star with Battle of Britain Clasp

Air Crew Europe Star

Defence Medal

War Medal

France / Francie :

Croix de Guerre avec palme

** There is the uncertainty as to whether Smik was awarded a Bar to his DFC. When Smik signed his Escape and Evasion report it was signed F/Lt Otto Smik DFC & Bar. So far no documentary evidence has been found to verify this Bar.

** Existujú isté pochybnosti, či Smik neobdržal bar k jeho DFC. Jeho hlásenie po úteku a návrate z Holandska, podpísal Smik ako F/Lt Otto Smik DFC&bar. Zatiaľ sa však nenašiel žiadny písomný dôkaz, ktorý by potvrdil udelenie tohto baru k DFC.

The assistance of Milan Herčut with this article is very much appreciated.

Pomoc Milana Herčut s týmto článkom je veľmi cenený.

Article last updated 17.01.2019.

Article last updated 17.01.2019.